nedeľa, 25. októbra 2015

Slavka Liptáková: Dierožrút

Ilustrácie: Fero Lipták

Slovart, 2012


Kniha Dierožrút je poetickým čítaním pre deti a ich rodičov. Pre veľkých, ktorí si v sebe uchovali čosi z dieťaťa a pre malých, ktorí sú múdrejší, než si myslíme. Otvára oči k tomu, čo je všade naokolo. Hovoríme tomu život.

Ona píše, on ilustruje a spolu vytvárajú nádherné dielka. Manželia Liptákovci. Dnes pár slov o ich knihe Dierožrút, ktorú venovali svojim deťom.


Dierožrút je žrút, ktorý žerie diery. A okrem toho je celý čierny (ako tá diera), chlpatý, má krátky chobot (podobný, ale nie tak dlhý ako slon) a okrúhle očká. Žije v lese. Chudák, stále je hladný. Lenže čím viac dier zje, tým je hladnejší. Nie a nie sa nasýtiť. 


Jedného dňa si dierožrút povie, že v lese sú samé diétne diery a vyberie sa do mesta. Mesto je preplnené dierami až praská vo švíkoch. Dierožrút nájde diery mierne filozofické, smiešno-smutné, ale stále sa mu nedarí nájsť takú, ktorá by ho zasýtila. Vo svojom putovaní za dierami sa dostane do vesmíru a dokonca ešte ďalej. 


Nakoniec prelezie koncom sveta. Nájde tam NIČ. Všade je bielo. A keď si už myslel, že sa môže začať lúčiť so svojim životom, ocitne sa doma, pri studni, ktorú kopala jeho žena. Napije sa z nej. Stane sa čosi neuveriteľné - v dierožrútovi ožije chuť a on zacíti konečne plnosť :-)


Možno uveríte, možno nie, ale príbeh o dierožrútovi si vybrala v kníhkupectve Mimi sama. Dierožrúta si zamilovala na prvý pohľad. Že je čierny? Nevadí. Mimi podľa mňa úplne fascinuje, že žerie diery. Zatiaľ však čítame len prvú tretinu. Kniha je pomerne hrubá (má 96 strán) a napriek tomu, že textu nie je veľa, núti premýšľať. Niektoré veci Mimi ešte neviem vysvetliť a aj tak by ich zrejme nepochopila. Ja som si však knihu prečítala celú, dokonca niekoľkokrát a vždy ma pri jej čítaní napadnú nové myšlienky. 








nedeľa, 18. októbra 2015

Juraj Kuniak: O stratenej rukavičke

Ilustrácie: Jana Kiselová-Siteková

Skalná ruža, 2012


Poznáte to. V hľadáčiku máte kopu detských kníh, no človek by musel byť milionár, keby ich mal všetky kúpiť. A tak selektuje. Na niektoré po čase zabudnete, lebo do popredia záujmu sa dostanú iné, novo objavené. No potom príde správa s tipom na peknú detskú knihu a nestačíte sa čudovať. Ako to, že práve táto kniha bola odsunutá niekam na okraj mojej mysle?


Známu ukrajinskú ľudovú rozprávku o solidarite a pomoci blížnemu Rukavička slovenský básnik a prozaik Juraj Kuniak zveršoval a predstavil v podobe autorskej rozprávky. O stratenej rukavičke dotvárajú klasické ilustrácie Jany Kiselovej-Sitekovej, ktoré vás pohltia svojou zimnou atmosférou a pri čítaní máte chuť sa ešte viac zachumlať do deky. 

Príbeh sa odohráva v Stratenej doline kam sa vybral na prechádzku Matej so svojim dedkom. Nebola by to Stratená dolina, keby v nej niečo nestratili. A tak sa stalo, že Matej rukavičku stratil a dedko Mateja. 
Rozprávka prebieha tak ako si pamätám z detstva. K rukavičke postupne prichádzajú zvieratká ako myška-hryzka, zajac-ušiak, žabka-skákajlabka, líštička-kmotrička, vlk-horský trubač a nakoniec medveď-mrmláč. Zvieratká sa do rukavičky nasťahujú až tá praská vo švíkoch. Záver rozprávky potom opäť patrí Matejovi a jeho dedkovi.


Priznám sa, že napriek všetkému som trochu pochybovala, že sa Mimi táto kniha bude páčiť. Dieťa moje nepatrí zrovna k milovníkom básničiek a veršov (zrejme preto bola odsunutá na okraj môjho záujmu). Netušila som ako Mimi prijme veršovanú rozprávku a tak som sa ju rozhodla zobrať do kamenného kníhkupectva a otestovať ju tam na nej, kým ju kúpim.


Zaujať Mimi v kníhkupectve je mierne náročné, pretože pri pohľade na to množstvo kníh jej vtečie do žíl čerstvá krv a ona behá od regálu k regálu, vyťahuje knihy, ktoré sa jej zapáčia a odnáša si ich k stolíku kde sa do nich začíta, aby vzápätí vystrelila zo stoličky za ďaľším kutraním sa v policiach. Knihomilka ako sa patrí :-)
Ja idúc si za svojim cieľom som vybrala z police O stratenej rukavičke a ukázala ju Mimi. Iba na ňu hodila očkom a išla si po svojom. Nič to. Knihu som otvorila a začala čítať. Zrazu sa Mimi zastavila, započúvala, prisadla si ku mne a pritúlila sa. Nakoniec sme rozprávku museli prečítať ešte raz.


Musím napísať, že moja obava z veršov sa rozplynula. A nielen to. Úplne som sa nadchla. Juraj Kuniak rozhodne vie narábať so slovom, pri čítaní máte zážitok. Toto je slovenčina aká mi v súčasnej detskej literatúre veľmi chýba. 



Malá zaujímavosť na záver: Juraj Kuniak napísal túto rozprávku pre svojho vnúčika Mateja :-)

Ak vás osobnosť Juraja Kuniaka zaujala, tu si o ňom môžete prečítať viac www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/juraj-kuniak

nedeľa, 11. októbra 2015

Petr Horáček: Butterfly

Walker Books, 2007


Neviem, či to robia aj vaše deti, ale to moje si vždy na obálke knihy pozerá, či vyšli ešte nejaké knihy z rovnakej edície. A potom na ne prstom ukazuje a pritom hovorí: Mám, mám, nemám, mám... (nemám sprevádzané veľavýznamným pohľadom).
Knihy Petra Horáčka nie sú výnimkou, i keď nejde o nejakú edíciu alebo viac dielov určitého príbehu. Na konci každej knihy totiž zvykne mať zobrazené ďalšie svoje knihy a Mimi vždy išla oči nechať na Butterfy. Nebola by som správna mama knihomilky, ak by som jej túto túžbu nesplnila, že áno :-)

Prvá reakcii Mimi, keď Butterfy zbadala, bola perfektná. Rozšírené oči vystriedal širokánsky úsmev a slová Po tej som túžila mama! A už sme spolu utekali do detskej izby, aby sme sa začítali do tohto síce krátkeho a jednoduchého príbehu, no o to farebnejšieho.

Dievčatko menom Lucy nájde krásneho motýľa. Celý deň sa s ním hrá, naháňa ho po záhrade, ale na druhý deň ho už nevie nájsť. Hľadá ho všade. Namiesto neho nájde ružovú dážďovku plaziacu sa po zemi, hnedého pavúka tkajúceho pavučinu, či včelu s fialovým pásikom.


Kniha je nielen pastvou pre oči, no opäť raz Petr Horáček použil otvory a tak sa telo hnedého pavúka otočením stránky zmení na telo zeleného chrobáka...


... bodkované lienky sa zmenia na oranžovú ulitu slimáka ...


... a zároveň na bodkované šaty Lucy...

..., ktoré sú tiež mlsnými fialovými húseničkami.

Motýľa však Lucy nevie nikde nájsť.

Na tejto dvojstránke sa skrývajú všetci, ktorých Lucy stretne pri svojom pri hľadaní motýľa. 
Skvelá hľadacia úloha pre deti :-)

A tak si ľahne do trávy a zrazu... vysoko na oblohe...


... zbadá krásneho farebného Motýľa!

A túto poslednú stránku som si prvý krát poriadne vychutnala. Škoda, že som nemala pri sebe fotoaparát :-)
Kým som otočila na poslednú stránku knihy, z ktorej na Mimi vykukol obrovský farebný papierový motýť, urobila som mierne napätie a trošku ju natiahla. Tie rozšírené oči od prekvapenia, ten jej xichtík a potom obrovská radosť! 
Bola a je z neho zakaždým nadšená, túli sa k nemu, obzerá si ako je ku knihe pripevnený a nezabudne dodať, že sa jej splnilo želanie :-)

streda, 7. októbra 2015

Kozliatka z Buviku

Mária Rázusová-Martáková: Kozliatka. Rozprávka o kozliatkach, ale neposlušných.

Jaroslava Blažková: Kozliatka. Rozprávka o kozliatkach, ale poslušných.

Ilustrácie: Vladimír Král

Buvik, 2013


Anotácia:


Známu rozprávku o neposlušných kozliatkach a zlom vlkovi napísala Mária Rázusová-Martáková.
Jaroslava Blažková zasa vymyslela rozprávku o poslušných kozliatkach, ktorým je sveta žiť. Smejú sa na hlúpom vlkovi a jeho popletenej pesničke. Zato, že boli poslušné, mamička im kúpi krásne čižmičky: červené na predné nožičky, zelené na zadné.
Obidve rozprávky filigránsky spojené do jednej knihy ilustroval vynikajúci ilustrátor Vladimír Král.

Kozliatka si museli v tajnej skrýši chvíľu poležať, kým na ne Mimi dorástla. V poslednom období sledujem, že vydrží počúvať čoraz dlhší text, tak som si povedala - skúsime. Prinajhoršom ju opäť odložím. No nebolo treba. Mimi občas niečo podotkla k obrázkom, ale inak tichučko počúvala. 


Ako už samotná anotácia prezrádza, v knihe sa nachádzajú dve rozprávky. Jedna o kozliatkach poslušných, druhá o neposlušných. 
Vždy začíname Rozprávkou o kozliatkach, ale neposlušných od Márie Rázusovej-Martákovej. Je to klasika, ktorú si pamätáme z našich detských čias so všetkým čo k tomu patrí. To znamená, že je tam aj zmienka o rozpáranom bruchu :-) Vyobrazené však nie je nič hrozné, len vlk s veľkým bruchom. Ak takéto výjavy v knihách nepreferujete, nemusíte sa báť :-)

Ako druhú v poradí čítavame Rozprávku o kozliatkach, ale poslušných z pera Jaroslavy Blažkovej. Musím spomenúť, že knihu čítame zásadne večer pred spinkaním a už som veľakrát oľutovala zvolené poradie, pretože táto rozprávka je svieža, vtipná, moderná a Mimi skôr rozblázni než pripraví na spánok :-)

V rozprávke o poslušných kozliatkach mama koza chodí do práce a deti kozičky zatiaľ na ňu čakajú doma. Každý deň sa ráno dohodnú akú pesničku im mama zaspieva, no vlk ju zakaždým tajne vypočuje. Vlk však do školy nechodil a tak pesničku vždy popletie. Kozliatka ho vysmejú a my s Mimi sa váľame od smiechu po vankúši :-) Vlk totiž používa naozaj vtipné slovné zvraty a u Mimi rozhodne vedie veta: Čo sa tam chachocete, chachotáče chachotavé :-) 
A ako môže skončiť rozprávka, v ktorej nikto nikoho nezožral ani nikomu nerozpárali brucho? Úplne netradične. Vlk si nájde prácu na stanici v Bratislave. Kozliatka naďalej žijú v domčeku so svojou mamičkou a za to, že boli poslušné dostanú nové čižmičky. Na predné nohy červené, na zadné zelené.

Knihu dotvárajú ilustrácie Vladimíra Krála (ilustroval napríklad knihy Analfabeta Negramotná Jána Uličianskeho alebo Vianočné mystérium Josteina Gaardera). Zakaždým, keď Kozliatka držím v rukách musím obdivovať farby, ktoré Vladimír Král zvolil, vypúlené oči kozliatok a macherského vlka :-)